Tomáš Masaryk je veľký optimista, ktorého charakteristickým znakom je skôr úsmev na tvári ako vozík. Za týmto človekom sa skrýva silný príbeh, ktorým sa snaží motivovať ďalších ľudí. Je dôkazom toho, že človek môže dosiahnuť čokoľvek a že žiadna cesta nie je slepou uličkou. Pôvodne sa venoval futbalu, ale jeho sľubne sa rozvíjajúcu kariéru pribrzdila autonehoda. Schválne nepíšeme, že zastavila. Tomáš totiž našiel vášeň v tenise. A slávi jeden úspech za druhým. Je príkladom toho, že vzdať sa nikdy netreba. Je pre neho charakteristický skôr úsmev na tvári, ako vozík, na ktorý je pripútaný. Večný optimizmus a pozitívna nálada ho neopúšťajú.
Predstav sa našim čitateľom. Kto je Tomáš Masaryk?
Mal som 22 rokov a môj život smeroval tak, ako som si to predstavoval a budoval. Škola, futbal, zahraničný klub, priateľka. Toho času brali na FTVŠ z 500 prihlásených iba 50 študentov, ja som bol 37. Hral som futbal u nás v Holíči, počas strednej školy v Trnave za Spartak a po maturite ako som sa dostal na vysokú školu, tak v Interi Bratislava, kde som hral aj 1. ligu za mužov a posledný polrok pred tým zlomom som hosťoval v Senici, aby som dokončil školu. Študoval som trénerstvo futbalu. Futbal bol môj život. Po nehode som sa dozvedel, že som mal na stole kontrakt do francúzskeho futbalového klubu OSC Lille – vtedy hrali 2. francúzsku ligu. Dva týždne po promóciách som mal autonehodu, po ktorej som zostal pripútaný na invalidný vozík. Momentálne hrám tenis na vozíku, pracujem pre zahraničnú obchodnú firmu, chodím prednášať motivačné témy, mám rodinu – manželku a dve deti. Žijem tak, aby bolo vidieť, že aj po veľkom páde v živote sa život nekončí.
Ako si sa dostal k tenisu?
Štyri roky po autonehode som sa dostal na vozíku do takého stavu, že som chcel začať súťažiť v nejakom športe. Vtedy som sa stretol s ľuďmi zo Slovenského paralympijského výboru a Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov a hľadali sme šport, ktorý by bol vhodný pre mňa, ako sa unaviť na vozíku, a tak sme vybrali tenis.
Čím ťa zaujal tenis? Aké boli tvoje začiatky a kedy si sa rozhodol venovať tenisu?
Tenis ma zaujal jednoznačne svojou náročnosťou. Je to dosť náročné fyzicky „lietať“ po kurte a snažiť sa odraziť loptičku na druhú stranu kurtu. Začiatky boli veľmi zaujímavé, z mechanického vozíka som sa snažil odraziť loptičku.
Tenis to zrejme nie je len odpáliť loptu do kurtu, ako by si mnohí mohli myslieť.
No to určite nie je. Je to presne ako u zdravých – o naladení sa na loptu, kondícii a hlavne aj presnej ruke, lebo pravidlá sú presne také isté ako u zdravých tenistov, len nám môže loptička dvakrát spadnúť na zem. Ale inak je to to isté – rozmery tenisového kurtu, rakety, loptičky, všetko. Takže aj príprava k tomu musí byť adekvátne nachystaná.
Čo tento šport obnáša? Ako vyzerá tvoja príprava a tvoje tréningy? Je to šport náročný fyzicky či skôr psychicky?
Oboje presne ako som spomínal u zdravých. U niektorých tenistov viete ako fungujú na tréningu – sú neporaziteľní, ale na zápase neuhrajú nič. Niektorí zasa opačne, vybičujú sa len na zápas a niektorí aj tam aj tam podávajú výkon na maximálnej úrovni. Takže je to určite aj mentálna príprava aj fyzička, oboje sa musí zosúladiť. Moja príprava je vcelku normálna – idem na každý tréning s vedomím, že ma ten šport baví a že sa chcem opäť niečo nové naučiť a zlepšiť a pretaviť to do zápasu.
Máš na kurtoch v tenise svoj vzor, ktorý ťa inšpiruje?
Nejaký tenisový vzor na vozíku nemám, ale u zdravých sa mne osobne veľmi páči Roger Federer. Ja ho volám tenista ekonóm – je obdivuhodné, ako dokáže využívať energiu a silu úderu od súpera a hlavne ako ste si možno všimli, on hrá väčšinu loptičiek po odskoku zo zeme – halfvolejom, čo je veľmi náročné.
Za každým úspešným športovcom však bezpochyby stojí dobrý tréner. Kto vedie tvoje tréningy a tvoje športové kroky?
Moje tréningy nie sú vedené profi tenisovým trénerom, ale celú moju kariéru mám stabilných sparingov a aj trénerov v podstate dvoch zdravých „človekov“ Zdena Vávru a Peťa Petroviča, s ktorými sme aj super kamoši aj všetko dokopy. Tak to je aj vďaka nim tie výsledky a ich trpezlivosti, ale nejakého profi trénera nemám a nikdy som nemal.
Zbieraš jedno ocenenie za druhým, takže čo všetko si za tie roky v tenise dosiahol?
Za 14 rokov čo hrám tenis na vozíku som dosiahol v skratke toto: 140 pohárov, a poháre sa väčšinou udeľujú len za prvé a druhé miesto vo dvojhre a vo štvorhre. Zúčastnil som sa na majstrovstvách sveta viackrát za Slovensko, vyhral som 4–krát celý ročník vo štvorhre, československú tour, ktorá sa hrá na 8 turnajov do roka, v dvojhre som skončil 4-krát na 3. mieste plus som na medzinárodných turnajoch pozbieral zopár pohárov.
Aké sú tvoje ďalšie športové výzvy?
Moje ďalšie výzvy budú nasledovať na budúci rok, lebo ako som sa dozvedel od ITF v Londýne, kde ma prešetrovali z hľadiska môjho postihnutia – telesného hendikepu, som na hranici do skupiny, ktorá sa volá Quad – čo znamená minimálne tri končatiny postihnuté, čo mám vlastne nohy a jednu ruku, s ktorou som nehýbal po autonehode a hrám s ňou tenis a nejaké obmedzenia zostali. Tak som bol na lekárskych vyšetreniach a budem čakať na ich vyjadrenie – keby mi to odsúhlasili, tak by som mohol aj vo svetovej špičke v tejto skupine troška vodu zamútiť. Uvidíme a samozrejme pokračovať v tenise, ako som to mal doteraz – ako koníček a zábavu v jednom.
Aj vďaka športu si navštívil mnohé zaujímavé krajiny. Mohol by si porovnať ich bezbariérovosť so Slovenskom? Ktorá krajina je z tvojho pohľadu najpriaznivejšia pre život s vozíkom?
V globále nie je nejaká extra krajina, kde je všetko totálne bez problémov, ale čo musím povedať sú krajiny, v ktorých sú ľudia veľmi príjemní a priateľskí – napríklad v Šanghaji vás ľudia zastavia na ulici či nepotrebujete pomôcť, ako sa máte. Čo sa týka bezbariérovosti, tak kde cestujem, tak vždy nájdem riešenie ako sa niekam dostať a v EÚ celkovo už sú tie prístupy aj obmedzenia menšie ako u nás. Ale na druhej strane aj u nás sa to už dosť posúva k lepšiemu a väčšinou nové budovy už sú prístupné a bez problémov sa dostanete, kam treba, takže držme palce k pokračovaniu tohto trendu.
Vráťme sa späť k tvojej autonehode. Prvé prognózy po autonehode asi nevyzerali dobre?
Dva týždne po promóciách bolo to posledné ráno, keď som sa postavil na vlastné nohy a išiel som na tréning. Počas jazdy som dostal defekt pri predbiehaní. Chcel som sa zaradiť naspäť do svojho pruhu, ale už sa mi to nepodarilo. Z rozprávania viem, že sa auto pretočilo asi 8-krát a mňa našli asi 40 metrov od auta. Nemal som zapnutý bezpečnostný pás, vyletel som z auta tak, že moje topánky ostali v aute. Hovorí sa, že ak ostanú topánky v aute, tak ten človek zomrie. Neviem, ako by som bol dopadol, keby som mal pás. To už je len filozofická otázka. Bol som v kóme tri týždne. Mal som obrovský opuch mozgu a hlavy tak, že mi niekoľko dní nebolo vidieť oči. Aj sa báli, že či budem vidieť, ja dnes rád hovorím, že vidím aj za roh. Pľúca som mal rozmliaždené, funkčné na 20%, z pravej ruky mi ostala v podstate iba kosť, tkanivo bolo potrhané, no a najzávažnejšie bolo, že šiesty stavec bol rozlámaný a jeho úlomky boli zapichnuté do miechy. To znamená, že som bol od hrudníka dole ochrnutý. Dnes mám pľúca v poriadku, hlava – no (veľký smiech) tiež OK, ruka je trvalo poškodená, neustále sa mi trasie a jej pohyblivosť je tiež obmedzená, čo je možno zaujímavé aj preto, lebo je to pravá ruka a ňou hrám tenis. V nohách mám vnútornú citlivosť. Je to veľmi zaujímavé, cítim aj chlad a teplo a mám pocit, že viem, ako mám hýbať nohami, aj viem, ktorý sval mám použiť, no som ako keby zabetónovaný a preto to nejde. Nato, že lekári mojim rodičom povedali, že zrejme neprežijem, nato je to vlastne super. Je ťažké brať vyjadrenia lekárov za konečné, lebo stále sa to mení, zlepšuje, vyvíja. Ja vždy vravím, že keď raz budem vedieť chodiť, tak sa nebojte, dôjdem. Zatiaľ budem ľuďom iba behať po rozume.
Ako dlho trvalo tvoje uzdravovanie a rehabilitácia?
Dva roky než som vedel sedieť na vozíku a ísť – teda kolečkovať trocha von a štyri roky než som bol schopný začať niečo športovať.
Okrem športu máš však aj ďalší koníček, ako spíker chodíš medzi ľudí a rozprávaš im svoj neuveriteľný životný príbeh. Ako si sa k tomu dostal?
Toto je tiež na jednu stranu náhoda, ale ako sa hovorí, nič nie je náhoda. Pred 2,5 rokom som sa stretol s Peťom Krištofovičom na večeri a porozprávali sme sa. On je profesionálny spíker – študuje to 20 rokov, takže má skúsenosti. A on po tej večeri povedal, že stretol veľa ľudí, ale takého človeka ako ja ešte nie a že by sme mali začať nejakú spoluprácu. On začínal projekt Power Days, kam chodí dosť ľudí. Prvýkrát prišlo 550 a teraz pred 3 týždňami bolo v Hant aréne 1800 ľudí. Pre mňa úplne nová vec a prvé tri prednášky boli formou rozhovoru na pódiu a potom som začal sám a ľudom sa to veľmi páči, pretože tento rok si ma pozvalo aj dosť firiem samostatne cez agentúry a prednášal som aj v angličtine.
Mal si svoje plány, o ktoré si behom chvíle prišiel, bojoval si o život a našiel si v sebe silu žiť ďalej. Ako všetky tieto udalosti zmenili tvoj pohľad na život?
Na túto otázku ti krásne odpoviem, že ti to ukáže, čo je hodnota života a hlavne že život si treba užívať a nie prežívať.
Ľuďom s postihnutím uľahčujú život rôzne kompenzačné pomôcky. Mnohé z nich distribuuje aj naša spoločnosť ARES. Si majiteľ niektorej z našich šikovných pomôcok? Ak áno, ktoré sú to a v čom ti pomáhajú?
Jasné a som zato veľmi rád. Vlastním stoličkový výťah, s ktorým jazdím na prvé poschodie v dome a som s tým maximálne spokojný. Pomáha mi to hlavne obývať celý dom a premiestniť sa aj do “výšok“, ktoré sú pre mňa na vozíkoch nereálne bez pomoci .
Ďakujeme za inšpiratívny rozhovor a prajeme ti veľa energie do života a mnoho úspechov v tenise.
Viac o Tomášovi Masarykovi sa môžete dozvedieť tu: Facebook, Instagram