Jozef Griač pochádza z Bratislavy, má 30 rokov a zakladá si na vzdelaní, ktoré je pre neho veľmi dôležité. Rád študuje a stále sa učí nové veci, ktoré ho posúvajú vpred. Jeho cieľavedomosť a odvaha je vzorom pre mnohých. Jeho túžbou je veci meniť, hlavne pre zdravotne znevýhodnených ľudí.
Predstav sa našim čitateľom. Kto je Jozef Griač?
Predseda predstavenstva OZ Imobilio, absolvent Vysokej školy Svätej Alžbety v Bratislave.
Čo ťa priviedlo k založeniu neziskovej organizácie Imobilio?
Je to otázka asi mnohých: ,,Čo môžem ešte urobiť?“ Na mnohé reakcie, s ktorými sme sa v minulosti opätovne stretali v spoločnosti a pocit, že sme vytláčaní na jej okraj, je to jednou z odpovedí, ako môžem posunúť myslenie, správanie a stav ľudí, ktorí na nás pozerajú cez prsty. Občianske združenie je komunita a komunita je viac ako jedna osoba. To bol prvý popud.
Niečo urobiť viac so zmysluplnými cieľmi a tak pomôcť ľuďom s podobnými starosťami, búrať bariéry v myslení a správaní a nakoniec aj tie stavebné. Takto nejako to vzniklo. Mnohí z nás sa s tým viac či menej stretávajú.
Povedz nám niečo viac o Imobilio Hube.
Imobilio Hub si predstavte ako priestor, kde sa realizujú prednášky, školenia, start-upy pre podporu zdravotne znevýhodnených ľudí. Všetko, čo by nás a vás napadlo, čo by pomohlo zdravotne znevýhodneným ľudom na činnosti ako štúdium, práca a zaradenie sa do bežnej spoločnosti, pomôcť. Jedným z cieľov je podpora zdravotne znevýhodnených pri štúdiu a uplatnenie v praxi, zapájanie telesne postihnutých do kultúrneho a športového života aktivitami.
Bolo náročné niečo také postaviť? Ako ste zháňali sponzorov a dobrovoľníkov?
Staviame objekt Imobilia už dlhšie a náročnosť pri každej stavbe je vždy, či už technická alebo administratívna. Celý objekt realizujeme bez finančnej pomoci štátu a EÚ fondov. Zháňať sponzorov nie je vhodné slovné spojenie. Je to ako keby sa pásli na lúke, a my na vozíkoch trielime za nimi. Pre nás sú to podporovatelia.
Dnešná doba vytvára zložité situácie a mnohí podporovatelia v podstate musia podporovať svoje deti v škôlke, v škole, v športovom klube, rodičov v starobinci. Každý to dobre pozná. My sa snažíme podporovateľov presvedčiť svojimi činmi a výsledkami. Je to mravčia dlhodobá práca, každým rokom zložitejšia. Zatiaľ sme v združení samí dobrovoľníci. V obytnom súbore Dlhé Diely v Karlovej Vsi mnohí v začiatkoch pochybovali o našom projekte.
Dlhodobo úspešne sú nám ochotní pomáhať miestny skauti – ,,Skaut – 70. zbor bizón víťazí Bratislava“. To je dobrá správa v celej spoločnosti, a najmä to, že je to miestna komunita, mladí ľudia, každý deň nás tak majú na očiach. Morálnu podporu pociťujeme aj od starostky a miestneho úradu.
Čomu sa venuješ vo voľnom čase? Navštívil si nejaké mesto, ktoré ti učarovalo?
Priznám sa, toho voľného času mám málo. Voľný čas je pre mňa najmä Imobilio. Ale,kde tu sa mi podarí divadlo. To je moja srdcovka. K tomu radím tiež bocciu.
Aké máš plány, sny a ciele do budúcna?
Presadzovanie pilotného projektu start-upu v Bratislave, ktorý robíme v Karlovej Vsi do realizácie na celom území Slovenska pod názvom Prvá kvapka.
Prvá kvapka je zameraná na využívanie pracovného potenciálu nás zdravotne postihnutých ľudí s presadzovaním environmentálnych riešení racionálneho využívania obmedzených energetických zdrojov s dôrazom na šetrenie spotreby vody vo verejných budovách, ktoré sú v správe obcí a miest.
Sen, ktorý sa stáva skutočnosťou, kde aj ťažko zdravotne znevýhodnení sa môžu zúčastniť pracovných procesov, preukázať svoje schopnosti a nesedieť v izbe pozerajúc do stropu.
Ako vnímaš bezbariérovosť na Slovensku?
Katastrofálne. Mení sa to, ale veľmi, veľmi pomaly. Ja tvrdím, že bariéry sú predovšetkým v hlave. Keď som chcel chodiť na gymnázium, sám som zorganizoval zrealizovanie dvoch nájazdových rámp vo verejnom priestore, aby som sa dostal na autobus. Nateraz ich používajú denne mamičky s kočíkom a traja vozičkári. Dnes už by som asi dostal pokutu za čiernu stavbu, ale vtedy mi nič iné neostávalo. Tam treba pokračovať ,,v hlave“.
Aj vďaka cestovaniu si navštívil množstvo zaujímavých krajín. Mohol by si porovnať ich bezbariérovosť so Slovenskom? Ktorá krajina je z tvojho pohľadu najpriaznivejšia pre život s vozíkom?
Neviem porovnať veľa krajín. Ak som aj cestoval, vždy to bolo cielene konkrétne na miesto, kde bol predpoklad bezbariérovosti. V Rakúsku som sa nestretol s ničím, čo by bránilo vozíku. V Chorvátsku je to viac menej dobré, a ak tam aj niečo bolo, hneď plno pomocných rúk bez prosieb sa chytá pomôcť ti. V Kalifornii som bol úžasne prekvapený s technickými riešeniami pre bežný život znevýhodnených úplne všade.
Ľuďom s postihnutím uľahčujú život rôzne kompenzačné pomôcky. Mnohé z nich distribuuje aj naša spoločnosť ARES. Si majiteľ niektorých našich šikovných pomôcok? Ak áno, ktoré sú to a v čom ti pomáhajú?
Mám konkrétne dva stropné zdviháky, ktoré ARES montuje v byte, kde bývam. A aute ktorým sa premiestňujem mám zdvihák a rampu. V byte dva z dôvodu technického riešenia v panelovom dome, nakoľko nebolo možné v jednej línii mať v celku vodiace koľaje. Jeden je umiestnený v izbe a druhý v kúpeľni.
Musím uznať, že technicky je perfektný, obsluha jednoduchá a každý asistent sa hneď s tým zžije. Som viac ležiaci, ako sediaci a preto každá pomôcka je dôležitá. Aby si to vedeli ľudia lepšie predstaviť, tak z postele na vozík alebo opačne je jeden úkon v izbe. Z vozíka do vane a opačne, v kúpeľni. V kúpeľni to je náročnejšie na čas a presnosť.
Moja chrbtica je stabilizovaná oceľovým systémom konštrukcie od krčnej chrbtice až po panvu a tak ako bežní ľudia sa nedokážem zohnúť, niečo ako keď si metlu uviažeš, aby si rovno sedel. Záves v kúpeľni však umožňuje celý proces realizovať. Ako som už spomínal je potrebný cit a presnosť.
Je niečo, čo by si chcel našim čitateľom odkázať?
,,Prekážky sú na to, aby sa prekonávali!“
Ďakujeme za inšpiratívny rozhovor a prajeme ti veľa energie do života a mnoho úspechov s občianskym združením Imobilio.