Marek Machata je poslanec ružinovského a župného zastupiteľstva, pracuje ako poradca starostky Starého Mesta. Vyštudoval sociálnu a pracovnú psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a právo na Paneurópskej vysokej škole Bratislave. Je tiež prezidentom Asociácie organizácii zdravotne postihnutých občanov SR a občianskeho združenia Imobilio. Vo voľnom čase sa venuje herectvu v Divadle bez zábran pri Malej scéne STU v Bratislave, ktoré spája ľudí so zdravotným a sociálnym znevýhodnení ma ľudí z pomáhajúcich profesií. Rád vedie ľudí k samostatnému a nezávislému životu, pomáha im hľadať ich silné stránky a napĺňať ich potenciál. O jeho súkromných úspechoch, o živote, aj o tom, čomu sa rád venuje keď má čas iba pre seba, sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.
Predstav sa v krátkosti našim čitateľom. Čo rád robíš vo voľnom čase, odkiaľ pochádzaš?
Som 36 ročný chalan z bratislavskej Trnávky, kde bývam skoro celý život. Voľný čas, ak nejaký mám, trávim s rodinou, s priateľkou, alebo veľmi jednoducho – spánkom či obedom v dobrej reštaurácii. Mrzí ma, že čoraz menej času mi zostáva na čítanie kníh, chcel by som sa v tom polepšiť, a konečne tiež po dlhšom čase ísť aj na dovolenku a vrátiť sa trochu aj ku gitare.
Práca v oblasti problematiky ľudí so zdravotným postihnutím bola tvojim vysnívaným zamestnaním alebo si mal iné predstavy?
Vôbec nie 🙂 (smiech). Najprv som chcel byť lekár, potom počítačový inžinier a neskôr právnik. No po maturite som bol hneď pri vzniku dvoch občianskych združení a už som pri tom zostal. Okrem práce v neziskovkách v oblasti zdravotne a sociálne znevýhodnených, kde celkovo pôsobím 17 rokov a krátkom úradníčení, som v období rokov 2012 – 2015 pracoval ako poradenský psychológ a motivátor. Profesiou, alebo ako sa hovorí „pôvodným povolaním“ som teda predovšetkým psychológ. Od decembra 2017 ma zamestnáva najmä regionálna a komunálna politika.
Ako vyzerá tvoj bežný deň, pracovný aj ten súkromný?
Keďže momentálne som vedúcim oddelenia sociálnych vecí v Starom Meste, každý deň vstávam približne o pol siedmej a o ôsmej som už klasicky v práci, kde najmä podpisujem rozhodnutia, vypracovávam stanoviská či radím pani starostke. Som pri príprave strategických materiálov, ale stretávam sa aj s občanmi alebo zástupcami rôznych organizácii. Neskôr popoludní až do večera sa potom venujem poslaneckej práci, keďže väčšina komisii, akcii, stretnutí s občanmi či rokovaní poslancov prebieha časovo poobede a večer, niekedy aj do neskorých nočných hodín. Väčšinou ale prichádzam domov okolo siedmej večer. Nasleduje malý nákup, večera, maily, film a spánok.
Si prezidentom občianskeho združenia Imobilio, ktorá buduje vzdelávacie a rehabilitačné centrum na Dlhých Dieloch v Bratislave. Povedz nám o tomto niečo viac.
Imobilio vzniklo ako projekt otca a syna Griačovcov, ja som „súčasťou posádky“ približne štyri roky. Užší tím má stále len niekoľko členov. Občianske združenie buduje od roku 2011 centrum, ktoré pozostáva (lepšie povedané bude pozostávať) z troch častí na štyroch podlažiach: prvou bude vzdelávacia časť so špeciálnymi pomôckami na výuku, galériou, prednáškovou miestnosťou a kaviarňou. Druhou rehabilitačná časť s klasickými aj modernými metódami a treťou a najväčšou výskumno – vývojová časť – coworking, startupy, kancelárie. Čiže moderným slovom HUB, ktorého hlavnou myšlienkou bude spájať zdravotne postihnutých s tými, ktorí ich vzdelávajú, rehabilitujú či pracujú s nimi a pre nich, predávajú a vyvíjajú pre nich pomôcky a dávajú im priestor sa rozvíjať. Ambíciou je niekoľko ľudí s postihnutím samozrejme aj zamestnať. Je ale dôležité povedať, že Imobilio od prvého dňa staviame len s pomocou súkromných zdrojov, firiem, dobrovoľníkov a nadácii. Takisto my sami sme všetci dobrovoľníci, nemáme platy, štátne ani európske dotácie a dávame do toho srdce, energiu a voľný čas.
V akom štádiu je budovanie spomínaného centra?
Technicky dnes potrebujeme dokončiť parkovisko a vnútorné zábradlia, aby sme mohli požiadať o kolaudáciu. Samostatnou kapitolou sú potom sociálne zariadenia a vonkajšia fasáda, a samozrejme vnútorné zariadenie centra. Kedysi sme hovorili o termíne Vianoce 2018, neskôr jar 2019. Dnes som už opatrnejší a konkrétny termín si nestanovujem, keďže viem, že do toho vstupuje veľa premenných – ľudia, materiál, financie, technika, dobrovoľníci, úrady, povolenia, sponzori, neskutočné množstvo „veľkých drobností“. Je to obrovská stavba a je to finančne, personálne aj časovo veľmi náročné. Ale verím, že na Vianoce 2019 už bude niečo vidieť aj z reálnej prevádzky.
Si poslanec župného a tiež miestneho zastupiteľstva v Ružinove. Čo by mali urobiť politici a vláda, aby ľudia so zdravotným postihnutím mali lepšie podmienky pre život?
Treba si uvedomiť, že každý má svoj diel zodpovednosti. Politici majú spravovať krajinu a nastaviť „pravidlá hry“ tak, aby sa ľuďom žilo z roka na rok lepšie a mohli normálne fungovať. V tomto sme doslova premrhali 30 rokov, a dnes tu máme „akože sociálny štát“ s 370 eurovými dôchodkami, ktorý trestá tých z nás, ktorí chcú pracovať. Odpoveďou je teda, zabezpečiť tým čo môžu a chcú prístup k vzdelaniu a dobré pracovné podmienky, prípadne dobrú klímu na realizáciu vlastných myšlienok a projektov, alebo podmienky pre bezbariérové bývanie, dopravu. A tiež verejné priestory ako úrady, školy, divadlá či obchody dostupné pre všetkých. Tým sa ľudia so zdravotným postihnutím stanú aktívnymi v spoločnosti, nadobudnú sociálne zázemie ale aj ekonomickú silu. Tým, že začnú zarábať, budú logicky viac míňať, ale aj dávať a nebudú toľko odkázaní na sociálny systém.
Prečo si sa rozhodol stať sa poslanom BSK a mestskej časti Ružinov? Akú máš víziu?
Pri svojej práci v neziskovom sektore som narazil na to, že niektoré veci sa bez súčinnosti so štátnou správou či samosprávou dajú len ťažko vyriešiť. Bolo by krátkozraké si ale myslieť, že stačí jeden človek, a do roka do dňa sa všetko zmení. Asi tým niekoho naštvem, ale tak to nefunguje. Ja sa zameriavam predovšetkým na sociálnu oblasť: zdravotne a sociálne znevýhodnených, mladé rodiny s deťmi a seniorov. V župe prechádzame krajské DSSky a postupne v nich nastavujeme lepšie podmienky alebo debarierizujeme župné školy. V Ružinove sme spustili príspevok na dopravu pre ŤZP občanov a začíname s debariérizáciou chodníkov. Župa má v pláne otvoriť novú DSSku, v mestských častiach vyrastajú bezbariérové ihriská, a mohli by sme menovať ďalej.
Ako vnímaš bezbariérovosť na Slovensku?
A je nejaká ? (smiech) 🙂 Ale vážne. Na Slovensku fungujú zvláštne veci: máme síce nízkopodlažné autobusy, ale bariérové chodníky k nim medzi zastávkami MHD ale nielen tam. Máme síce výťahy, ale vedú k nim schody. Máme síce vyhlášku, ktorá ukladá povinnosť bezbariérového riešenia stavieb, ale 17 rokov sa nie že nedodržuje, ale flagrantne porušuje. A keď sa zástupcovia ŤZP chceli prihlásiť do pracovnej skupiny k novele stavebného zákona – čuduj sa svete – nebolo pre nich v tejto skupine žiadne miesto navyše. Nepatrím k sťažovateľom, konšpirátorom alebo plačkom, ale tu sa musím pýtať – prečo asi???
Používaš nejaké kompenzačné pomôcky? Napr. upravené auto na ručné riadenie?
Mojím pomocníkom na každom kroku sú barly. Mám ale aj mechanický vozík, na cestovanie, koncerty, dlhé trasy, výlety – všade tam, kde rátam s dlhým sedením či chôdzou, lebo dlhšiu trasu už sám neprejdem. Mám jednoduchú sedačku do vane. Auto nemám špeciálne upravené, len s automatickou prevodovkou. Ale sám jazdím nerád, bezpečnejšie je, keď ma niekto vezie. Nemám teraz momentálne na niečo také financie, ale v budúcnosti by som rád vyskúšal troj či štvorkolku s elektrickým pohonom.
Venuješ tiež herectvu v Divadle bez zábran pri Malej scéne STU v Bratislave. Ako si sa dostal k herectvu?
Prvé predstavenie, v ktorom som neskôr hral, som videl najprv 2x ako divák. Podstatnú časť z neho tvorili osobné príbehy hercov, takže divadelného textu bolo menej. Naskočiť do rozbehnutého vlaku bolo však aj tak pomerne zložité, divadlo je oveľa náročnejšie, ako sa zdá z hľadiska. Neskôr sme robili adaptáciu vianočného príbehu Betlehem, a klasickú francúzsku divadelnú komédiu Maratón, ktorá sa už úplne podobá bežnému predstaveniu v divadle, len je kratšia. Do novej sezóny by sme radi zaradili aj premiéru novej inscenácie, skúšanie ešte nezačalo, detaily teda prezrádzať nebudem.
Dalo by sa povedať, že si tak trochu workoholik. Určite však aj ty rád oddychuješ a tak čerpáš energiu do svojich ďalších projektov. Ako najradšej tráviš svoj voľný čas?
Považujem sa skôr za lenivca, ktorý množstvom práce bojuje proti vlastnej lenivosti. 🙂 Ale úplne nič nerobiť by som zase dlho nedokázal. Niečo sme už o voľnom čase povedali: Rodina, priateľka, Imobilio, jedlo, spánok, divadlo. Vo voľnom, ak sa to tak dá nazvať, pomáham tiež ako zvukár a pracovník s mládežou v jednom kresťanskom spoločenstve.
Aj vďaka cestovaniu sa navštívil množstvo zaujímavých krajín. Mohol by si porovnať ich bezbariérovosť so Slovenskom? Ktorá krajina je z tvojho pohľadu najpriaznivejšia pre život s vozíkom?
Väčšinou cestujem autom, tak ma vždy v dobrom potom prekvapí servis, ktorý je poskytovaný napríklad na letiskách. Letel som v poslednom čase do Bruselu a Bukurešti, samozrejme som bral vozík a môžem povedať, že aj keď som mal pri sebe asistentov, letiská ich mali tiež. Z hľadiska bezbariérovosti nemám vysnívané mesto, ale bol som príjemne prekvapený z miest ako Štrasburg alebo Štokholm – čo sa týka verejnej dopravy, z hľadiska bezbariérového ubytovania bola fajn napríklad Budapešť alebo Brusel.
Aké máš plány, sny a ciele do budúcna?
Z profesionálnych plánov predovšetkým dokončiť Imobilio, a ak bude príležitosť, pravdepodobne ma čaká kampaň do Národnej rady SR – vidím v tom celkom logický posun, od komunálnej politiky do tej celoštátnej. V súkromnom živote mám plán oženiť sa a založiť si rodinu. Nie som nejaký veľký snílek, ale snom by bolo podieľať sa na reforme sociálneho systému na Slovensku, alebo aspoň vidieť fungujúci sociálny systém 🙂 A pracovať povedzme štyri hodiny denne tak, aby som stačil pokryť potreby rodiny 🙂
Je niečo, čo by si chcel našim čitateľom odkázať?
Ak môžete, snažte sa vzdelávať a pracovať. Ak môžete o kúsok viac, snažte sa realizovať aj svoje projekty a plány. A ak sa len trochu dá, zapojte aj ostatných a pomôžte im 🙂 Skúste sa vždy tešiť zo života, nebrať sa príliš vážne a žiť čo najviac aktívny život.
Ďakujeme za inšpiratívny rozhovor a prajeme ti veľa energie do života a mnoho úspechov.