Slovenský reprezentant Samuel Andrejčík sa k Boccii dostal v roku 2010 počas pobytu v športovom kempe pre telesne postihnutú mládež. Už koncom roka 2010 prišli prvé úspechy. Rodák zo Sniny sa svojmu hendikepu nepoddal. V súčasnosti patrí medzi športovú špičku nielen doma, ale aj v zahraničí. Nezabúda ani na vzdelávanie, študuje v Košiciach na Technickej Univerzite počítačové siete. O jeho športových aj súkromných úspechoch, o živote, aj o tom, čomu sa rád venuje keď má čas iba pre seba, sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.
Predstav sa našim čitateľom. Kto je Samuel Andrejčík?
Mám 22 rokov a pochádzam zo Sniny. Som študentom Technickej univerzity v Košiciach, momentálne dokončujem 3. ročník bakalárskeho štúdia. Mojim hendikepom je Arthrogryposis multiplex congenita. Od roku 2010 sa aktívne venujem športu boccia, súťažím v kategórii BC4. V roku 2012 som bol zaradený do reprezentácie SR a v roku 2013 som sa zúčastnil svojho prvého medzinárodného turnaja.
Čím ťa zaujala boccia? Aké boli tvoje začiatky a kedy si sa rozhodol venovať sa boccii profesionálne?
K boccii som sa dostal paradoxne cez stolný tenis. Ako 13 ročný som sa túžil stať stolným tenistom a počas pobytu na liečení v kúpeľoch Kováčová som sa stretol s trénerom stolných tenistov, pánom Lackom, ktorý mi pre môj hendikep odporučil nepokračovať v tomto športe. Pochopiteľne som bol v tom čase veľmi sklamaný (o niekoľko rokov na to, sme sa smiali na tom, ako dobre vtedy urobil). Následne mi však Alenka Kánová (naša paralympijská medailistka v stolnom tenise) povedala o športovom kempe pre telesne postihnutú mládež na Remate pri Handlovej, na ktorom sa prezentujú všetky paralympijské športy. A práve tam som sa dostal do kontaktu s bocciou. Už koncom roka 2010 som absolvoval svoje prvé preteky. Prvý významnejší úspech prišiel koncom roka 2011, keď sa mi podarilo vyhrať najprestížnejšiu slovenskú súťaž – Boccia Masters. Aj tento úspech ma posunul do juniorského výberu na nadchádzajúce európske hry mládeže, ktoré sa konali v Brne. Tento pretek sa mi podarilo vyhrať a toto víťazstvo mi otvorilo dvere do reprezentácie SR v športe boccia. Svoju reprezentačnú kariéru som teda začal písať v roku 2013.
Na posledných majstrovstvách sveta si sa stala šampiónom v Pároch BC4 v anglickom Liverpoole. Na svojom konte máš však množstvo ďalších krásnych ocenení a víťazstiev. Ktoré z nich považuješ za svoj najväčší športový úspech?
Je ťažké vybrať jeden pretek, ktorý je ten „naj“, avšak každý kto ma pozná by pravdepodobne očakával, že poviem Letné paralympijské hry Rio 2016. Ako najmladšiemu účastníkovi v mojej kategórii sa mi podarilo získať hneď 2 medaily – zlatú v kategórii párov BC4 a striebornú v kategórii jednotlivcov BC4.
Veľmi si však vážim aj iné úspechy. Práve vyššie spomínaný rok 2013 a s ním spojené majstrovstvá Európy boli pre mňa kľúčové. Na tomto preteku sa mi podarilo vyhrať zlato, čo bolo zároveň historický prvé zlato v tomto športe na medzinárodnej úrovní a aj to bol určite jeden zo zlomových momentov, ktoré rozhodli o mojom zotrvaní v reprezentácii.
Ďalší titul majstrov Európy sme si pripísali aj s Miškou Balcovou a Robom Ďurkovičom na ME 2015 v kategórii párov BC4, čo pre nás znamenalo istú miestenku na LPH Rio 2016.
Práve minuloročný titul majstrov sveta, ktorý som získal s Miškou a Martinom Strehárskym nás zasa zabezpečil prvé miesto v svetovom rebríčku BISFed. Sú to pre nás veľmi dôležité body, ktoré nám ostanú až do LPH Tokio 2020.
Počas pôsobenia v reprezentácii sa mne ale, aj mojim kolegom podarilo pripísať si množstvo úspechov na majstrovstvách Európy či sveta, ale aj na európskych a svetových pohároch.
Boccia to zrejme nie je len hodiť loptu do kurtu, ako by si mnohí mohli myslieť. Čo tento šport obnáša? Ako vyzerá tvoja príprava a tvoje tréningy? Je to šport náročný fyzicky či skôr psychicky?
Boccia je najmä o cite, presnosti a taktike, hoci veľakrát sa zíde aj väčšia sila, najmä pri rozrážaní situácii. Je tak trochu ako biliard. Boccia sa hrá na ihrisku 10 x 6 metrov s koženými loptami, plnenými keramickým pieskom. Cieľom hry je dostať svoje lopty bližšie k jacku ako sú lopty súpera. Boccia sa hrá v štyroch kategóriách podľa stupňa postihnutia.
Momentálne trávim na kurtoch približne 5 hodín týždenne, avšak mimo kurtov mám pravidelné cvičenia v posilňovni, spolu s kondičným trénerom.
Pred medzinárodnými turnajmi je však toho času na kurtoch oveľa viac. Pred každým takým turnajom trénujeme dvojfázovo, teda doobeda aj poobede, denne 6 a viac hodín po dobu jedného týždňa.
Okrem toho máme aj psychologickú prípravu, čiže na turnaj musíme nastúpiť pripravení či už po fyzickej, ale aj po mentálnej stránke.
Máš na kurtoch v boccii svoj vzor, ktorý ťa inšpiruje?
Mojim vzorom sú všetci úspešní ľudia, nie len v športe, ale aj mimo neho. Pochopiteľne a snažím ísť s dobou a sledovať mojich kolegov aj z iných krajín a podľa nich prispôsobovať aj svoj herný režim.
Čo pre teba znamená šport?
Okrem samozrejmého faktu, že pre každého športovca je česť reprezentovať krajinu a víťaziť na medzinárodnom fóre, je pre mňa šport aj príležitosťou spoznávať nové krajiny, kultúry a nových priateľov. Je to obrovský dar, ktorý si nesmierne vážim.
Za každým úspešným športovcom však bezpochyby stojí dobrý tréner. Kto vedie tvoje tréningy a tvoje športové kroky?
Našim reprezentačným trénerom je Martin Gabko a presne ako hovoríš, je to dobrý tréner, ktorý za svojim družstvom stojí v každej situácii. Pokiaľ sa pripravujeme na medzinárodné turnaje, je to práve on kto vedie reprezentačné tréningy.
Keďže bývam na východe Slovenska, nemám možnosť trénovať s ním a zvyškom reprezentácie počas celého roka. Väčšinu tréningov teda absolvujem na pôde Technickej univerzity v Košiciach, čím by som sa aj takouto cestou rád poďakoval za túto možnosť.
Vrcholovým športovcom zostáva len málo priestoru na voľný čas. Keď sa nejaký nájde, ako ho využiješ?
Naozaj si vážim voľný čas, keďže sa mi ho počas roka veľa nedostane. Veľmi rád trávim čas práve doma, v Snine, odkiaľ pochádzam. Máme prekrásne okolie, prírodu a práve tú rád „dobijem baterky“ a načerpám novú energiu na ďalšie turnaje. Samozrejme rád využijem čas a stretnem sa s priateľmi, na ktorých počas roka nie je toľko času, ako by som si želal. Takisto si rád prečítam zaujímavú knihu, či pozriem dobrý film / seriál.
Na Technickej univerzite v Košiciach študuješ odbor Počítačové siete. Ako zvládaš štúdium aj šport boccia? V škole máš prispôsobené bezbariérové podmienky? Na jednej z budov sme aj my ARES inštalovali schodiskovú plošinu.
Opäť raz musím poďakovať TUKE, nakoľko mi umožnila študovať individuálne a to je hlavný dôvod, prečo môžem pokračovať ďalej v športe.
Aj vďaka športu si navštívil mnohé zaujímavé krajiny. Mohol by si porovnať ich bezbariérovosť so Slovenskom? Ktorá krajina je z tvojho pohľadu najpriaznivejšia pre život s vozíkom?
Čo sa bezbariérovosti týka, veľmi sa mi páči ako ma túto problematiku zvládnuté USA. Spojené štáty som mal možnosť navštíviť niekoľkokrát a ani raz som sa nestretol s problémom bezbariérovosti. Rovnako tak je na tom aj Kanada. Veľmi dobré zvládnutú otázku bezbariérovosti však má aj Dubaj. Pochváliť však môžem aj Košice, ktoré urobili kus práce za tú dobu, čo študujem na vysokej škole. Musím pochváliť chodníky, nájazdy na ne, zrekonštruované nástupišťa MHD, či nové bezbariérové spoje.
Aké máš plány, sny a ciele do budúcna?
O týždeň ma čaká štátna záverečná skúška bakalárskeho štúdia, čiže väčšina pozornosti je teraz smerovaná tam. Po úspešnom absolvovaní by som rád pokračoval v inžinierskom štúdiu. Z dlhodobejšieho hľadiska sa pripravujeme na majstrovstvá Európy a svetový pohár. Tieto dva turnaje uzavrú nomináciu na LPH Tokio 2020, čiže je veľmi dôležité, aby sme sa na ne svedomito pripravili a podali čo najlepší výkon.
Je niečo, čo by si chcel našim čitateľom odkázať?
Asi len to, aby sa nikdy nevzdávali a vždy si šli za svojimi túžbami a snami.
Ďakujeme za inšpiratívny rozhovor a prajeme ti veľa energie do života a mnoho úspechov v Boccii.
Viac o Samuelovi Andrejčíkovi môžete dozvedieť tu: Facebook, Instagram, YouTube