Jozef Blažek pochádza z Bratislavy, má 52 rokov. Je tajomníkom a členom výkonného výboru Organizácie muskulárnych dystrofikov v SR. Priatelia ho poznajú ako večného optimistu a pozitívna nálada ho neopúšta. V OMD v SR má pod palcom koordinovanie a hľadanie osobných asistentov pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Stál pri zrode a je hlavný organizátor benefičného Koncertu belasého motýľa, ktorý má za cieľ informovať verejnosť o dôsledkoch ochorenia svalová dystrofia. Jeho srdcové záležitosti sú boccia a šach, kde sa snaží motivovať a organizovať turnaje pre zdravotne znevýhodnených športovcov. V Bratislave ho môžete stretnúť na jeho zelenom elektrickom vozíku. O jeho pracovných aj súkromných úspechoch, o živote, aj o tom, čomu sa rád venuje, keď má čas iba pre seba, sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.
Čo ťa priviedlo k Organizácii muskulárnych dystrofikov?
Bol som v kúpeľoch a tam som sa zoznámil s ľuďmi, ktorí boli členmi tohto združenia. A v Bratislave som sa potom zoznámil s tými, čo v združení aj pracovali. Chodili sme spolu na dovolenky, hrali spolu karty či súťažili v rádiu a tak z kamarátstva prišla jedného dňa ponuka pôsobiť v OMD. Najprv som tam bol ako dobrovoľník, to bolo v roku 2003, a neskôr ako zamestnanec.
Povedz nám niečo viac o občianskom združení OMD v SR.
OMD-čko je organizácia zameraná na odbornú pomoc, poradenstvo a vytváranie ľudského zázemia pre svojich členov, ktorí zväčša trpia nervovo-svalovým ochorením. Tiež však nezištne pomáha ľuďom s akýmkoľvek zdravotným postihnutím. Zaoberá sa aj pripomienkovaním zákonov a nariadení týkajúcich sa ZŤP osôb, požičiava pomôcky, sprostredkúva osobnú asistenciu, venuje sa špecializovanému sociálnemu poradenstvu a terénnej práci s rodinou.
Minulý rok už bol 15. ročník benefičného Koncertu belasého motýľa. Pamätáš si ešte na 1. ročník? V čom bol výnimočný?
Jasné, bol to upršaný deň, kedy sme do poslednej chvíle váhali, či urobiť či neurobiť koncert. Ešte cestou na námestie okolo druhej mi volal zvukár, že či to vôbec dáme, ale už to bolo tak všetko pripravené, že nebolo cesty späť a urobili sme dobre. Bolo to ešte na Námestí SNP.
Naša firma ARES už dlhodobo podporuje Organizáciu muskulárnych dystrofikov v SR. V čom vidíš prínos našej firmy?
Prínos ARES pre OMD vidím v tom, že ich beriem ako kamarátov a susedov, na ktorých sa viem vždy spoľahnúť, ak je nejaký problém, ktorý sa dá nejakým spôsobom vyriešiť. Tiež tam pracujú ľudia, ktorí hľadajú vždy nejaký spôsob, ako ľuďom pomôcť a mám taký pocit, že sa ideálne dopĺňame. Aj ako možno s inými firmami, kde v rámci nášho sociálneho poradenstva ponúkame možnosť debarierizovať priestor alebo pomôcť ľuďom so ZŤP, či už ARESom alebo inou firmou. Vždy necháme to právo na výber na daného človeka.
Dôležitou súčasťou života ľudí so zdravotným postihnutím sú osobní asistenti. Akými cestami hľadá OMD v SR asistentov?
Cestami hľadáme všelijakými, ktoré máme po ruke, ktoré sú dostupné. Potom dávame inzeráty v miestnych periodikách, inzeráty v miestnych médiách, robíme nábory na školách, inzerujeme na facebooku, spolupracujeme s portálom Domelia, kde máme celoročný kredit a môžeme tam dávať inzeráty. Zúčastňujeme sa veľtrhov práce a ponúkame tam ľuďom takúto formu zárobku, že je práca, ktorá dáva zmysel a je obohatením aj toho asistenta.
Čo by si poradil ľuďom so zdravotným znevýhodnením, ako vás vyhľadať a čo ako organizácia OMD v SR im môžete poskytnúť?
Naše združenie je špecifické v tom, že primárne zabezpečuje pomoc ľuďom s nervovo-svalovým ochorením, či už sú to rôzne dystrofie, ALS, SMA, ďalej rôzne druhy tohto nervovo-svalového ochorenia, ale keďže toto ochorenie je veľmi progresívne a vyžadujúce mnohé kompenzačné pomôcky a veľa pomoci, aby ten človek mohol byť aktívny, tak preto sa naše portfólio rozšírilo o pomoc ľuďom s akýmkoľvek postihnutím, lebo každý si vie nájsť to niečo, čo mi ponúkame. A zvlášť ešte pri agentúre osobnej asistencie, ktorá je otvorená pre akýkoľvek druh postihnutia, máme medzi klientmi nevidiacich, nepočujúcich, rôzne detské mozgové obrny a iné poúrazové stravy. Snažíme sa týmto ľuďom dať servis, ktorý potrebujú a tiež poskytnúť im aj osobného asistenta, čo niekedy nie je ľahké, lebo ako sa hovorí: „Ľudia sú rôzni a majú rôzne koníčky“. Takže je naozaj niekedy ťažké spojiť dvoch ľudí, aby si rozumeli, akceptovali sa a jeden druhého navzájom nezneužívali. My sa snažíme našim členom poskytnúť také rodinné zázemie, čiže sa na nás môžu obrátiť naozaj kedykoľvek. Naša centrála je miesto, kde každý ovláda svoju časť, máme vyškolených odborne zdatných sociálnych poradcov, ktorí sú naozaj tak odborne zdatní, že vedia pripomienkovať aj zákony. Niekedy sme aj iniciátormi zlepšení a zmien zákonov v prospech ľudí so ZŤP. A to je naozaj veľká vec. A snažíme sa aj nejako dotiahnuť dostupnú lekársku starostlivosť pre týchto ľudí, lebo vieme, že zdravotná starostlivosť pre ľudí so špecifickými potrebami a ochoreniami nie je ideálna a nie je dostatočná. Ďalej sa snažíme ľuďom poskytnúť aj možnosť nejakých voľnočasových aktivít. Snažíme sa propagovať hry, ktoré môžu ľudia so ZŤP absolvovať – či už je to boccia, šach alebo najnovšie aj powerchairhockey, ľudovo povedané florbal-hokej na elektrických vozíkoch.
Čomu sa venuješ vo voľnom čase?
Voľný čas je pre mňa veľmi vzácna vec, lebo v princípe sa veľa času snažím venovať aktivitám v združení, čo zaberie naozaj veľa času aj mimo pracovnej doby. Keď mám voľný čas, snažím sa ho stráviť s blízkymi, s mojou priateľkou Luckou. Chodievame hlavne do prírody, kde objavujeme krásy okolia Bratislavy, ktorých je naozaj veľmi veľa. A potom sem-tam nejaké stretnutia s kamarátmi. Alebo sa rád aj prechádzam cez mesto s mojou mamou a pritom si sadneme na nejakú kávičku alebo pivo.
Aké máš plány, sny a ciele do budúcna?
Mať silu realizovať zabehnuté aktivity a činnosť. Tiež dokázať reagovať na nové trendy, snažiť sa ľuďom poskytovať nové možnosti, zisťovať, čo ich trápi a to im ponúkať. Ešte by som rád dotiahol priblíženie turistiky pre ľudí na vozíkoch, hlavne v okolí Bratislavy. Lebo máme naozaj krásne cestičky a nie som si istý, či ľudia na vozíku o nich vedia. Teraz rekonštruujeme naše nové priestory, kde bude tiež dôležité nájsť vnímavých ľudí a firmy, ktoré nám v tomto podajú pomocnú ruku.
Čiže tie ciele do budúcna? Je ich veľa, ale času je málo.
Ako vnímaš bezbariérovosť na Slovensku?
Hm, predsa len ten komunistický režim voľačo zastavil, nejaký prirodzený vývoj aj v tomto ohľade a do tej doby boli hendikepovaní ľudia separovaní, vylúčení zo spoločnosti. Tým pádom boli ľudia s ZŤP zavretí doma alebo v ústavoch, vidieť ľudí na vozíku bola skôr cirkusová atrakcia. Spoločnosť takto prirodzene „zakrpatela“, nemala na čo reagovať, že napríklad človek na vozíku chce ísť na dovolenku do nejakej rekreačnej oblasti a tam prežiť celý týždeň. Toto je podľa mňa úloha aj ľudí so ZŤP, aby apelovali na debarierizáciu rôznych zariadení, aby sa dožadovali týchto zmien, aby sa vzdelávali atď. No a samozrejme je aj vecou štátu, aby sa mladí ľudia na školách, architekti, učili, ako má vyzerať úprava alebo prestavba bytovky či stavba nového zariadenia. Takéto smernice už sú, len ich dodržiavanie a realizácia v praxi sa nedodržuje. Takže ohľadne tej bezbariérovosti sa veci zlepšujú, to určite, a teší ma, že je to aj tlakom samotných ľudí na vozíku.
Ako prežívaš momentálnu situáciu ohľadom koronavírusu?
Cez pandémiu sme pracovali ako včeličky, omd-ácky „úľ“ sme si nachvíľu rozdelili do svojich homeofficov. Práce bolo viac a bola náročnejšie vykonávateľná. Keď je človek v kancelárii, tak prehodí aj nejaké to slovo s kolegovcami, vie sa poradiť, keď je problém, ale teraz sme všetko riešili cez mail, skype, telefón, a to nebolo ono. Stále sme robili nejaké záchranárske práce, lebo veľa ľudí potrebovalo pomoc aj počas pandémie – sociálny systém, ktorý bol ako tak nastavený sa zrazu zrútil. Zriadili sme na našej stránke corona sekciu, kde sa snažíme uverejňovať všetky aktuálne veci a takýmto spôsobom pomáhať ľuďom. Niekedy je to o tom, že človek si sadol za počítač ráno a vstal odtiaľ o piatej. Dôležité je toto obdobie vydržať v zdraví a dúfam, že už žiadna ďalšia vlna nepríde. Dotklo sa to našej zbierky, musíme ju robiť online a cez internet, museli sme zrušiť naše tábory, pretože ľudia s dystrofiou sú ohrozená skupina, ktorá by pri akomkoľvek nakazení mohla mať veľmi ťažké následky.
Ľuďom s postihnutím uľahčujú život rôzne kompenzačné pomôcky. Mnohé z nich distribuuje aj naša spoločnosť ARES. Si majiteľ niektorých našich šikovných pomôcok? Ak áno, ktoré sú to a v čom ti pomáhajú?
Ja osobne bývam v nájomnom byte, kde už bol automaticky inštalovaný aj stropný zdvihák. Priznám sa, že som ho zopár krát využil a máme ho aj v práci. Bez neho si neviem naozaj predstaviť, že by ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím mohli existovať. Je to naozaj skvelá pomôcka.
Je niečo, čo by si chcel našim čitateľom odkázať?
Ostaňte pozitívni, pozerajte sa na svet tak, že sa dá fungovať za každých okolností a všade sa dajú nájsť aj príjemné veci, ktoré vedia človeku urobiť radosť.
Ďakujeme ti za inšpiratívny rozhovor a prajeme ti veľa energie do života.
Viac o OMD v SR sa môžete dozvedieť tu: www.omdvsr.sk
Podporte ľudí so svalovou dystrofiou: www.belasymotyl.sk