Adam Burianek pochádza z Bratislavy. Vyštudoval tu aj obchodnú akadémiu na Mokrohájskej ulici. Pracuje ako grafický dizajnér v Organizácii muskulárnych dystrofikov v SR. Vo voľnom čase sa venuje boccii, v ktorej aj reprezentuje Slovensko, a bol účastníkom niekoľkých Majstrovstiev sveta. Rád cestuje a píše blogy zo svojich ciest. Je vášnivý fanúšik ŠK Slovan Bratislava. O jeho športových aj súkromných úspechoch, o živote, aj o tom, čomu sa rád venuje, keď má čas iba pre seba, sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.
Predstav sa našim čitateľom. Kto je Adam Burianek?
Som rodený Bratislavčan, súťaživý človek, ale zároveň aj ten, kto má rád oddych, pohodu a dobrú hudbu. Veľa času trávim za počítačom, no tiež rád cestujem. Myslím, že som vcelku zvedavý a zaujímajú ma cudzie jazyky.
Čím ťa zaujala boccia? Aké boli tvoje začiatky a kedy si sa rozhodol venovať sa boccii aj na medzinárodnom poli?
Vzhľadom k mojej diagnóze (deformite kostí a kĺbov) nie je veľa športov, ktoré môžem vykonávať. K boccii som sa dostal v škole na Mokrohájskej 3 ako 7-ročný. Zo začiatku som na tréningy chodieval aj kvôli tomu, že sa ich zúčastňovalo aj niekoľko mojich kamarátov. Niektorí z nich ešte stále hrajú. Boli sme dobrá partia a aj samotný šport, jeho zmysel pre taktiku a stratégiu, sa mi páčil. Samozrejme, zo začiatku som sa herne trápil, išiel som od prehry ku prehre, no časom som pochopil pár princípov, ako to pri hre funguje a moje výkony boli čoraz lepšie.
Si klasifikovaný v kat. BC3, kde ti s rampu pomáha asistent. Povedz nám niečo viac o tejto špeciálnej kategórii.
Kategória BC3 je určená pre hráčov, ktorí nemôžu loptu odhodiť či odkopnúť. Preto sedia v boxe s asistentom a špeciálnou rampou, po ktorej púšťajú lopty. Rampu ovláda asistent podľa hráčových pokynov. Z pohľadu pravidiel boccie sa športový asistent vníma ako hráčova pomôcka – počas zápasu nesmie s hráčom komunikovať ani robiť nič, na čo mu hráč nedá pokyn. A najmä sa počas zápasu nesmie pozerať do ihriska. Celý čas musí sedieť chrbtom ku hre a čelom k svojmu hráčovi, počúvať jeho pokyny a riadiť sa nimi. To všetko počas presne stanoveného času, ktorý nesmie byť prekročený. Samozrejme, v ideálnom prípade je takáto dvojica hráč-asistent zohratá a overená časom, no pri takýchto podmienkach to športoví asistenti nemajú jednoduché a vnímam, že ich je stále málo.
Ako vyzerá tvoja príprava na tréningy? Je to šport náročný fyzicky či skôr psychicky?
Príprava na tréningy tkvie v podstate len v tom, že si musím zabezpečiť odvoz na tréning a zistiť, či je otvorená telocvičňa. Samotný tréning zvyčajne trvá dve hodiny. Počas nich sa väčšinou venujem simulovaným zápasom s inými hráčmi, pri ktorých máme aj opravné hody, čo by nám na turnajoch neprešlo. Myslím, že pre hráčov v kategórii BC3 je boccia náročná najmä psychicky. Sedíte v boxe 2,5 × 1 meter s rampou, loptami a asistentom, musíte sa sústrediť na najbližší hod, potom čakáte na to, ako zahrá super, zatiaľ čo sa asistent na vás neustále pozerá a snaží sa z tváre aspoň čiastočne vyčítať, ako ten zápas prebieha. Za tie roky som si už na to zvykol, ale niektoré zápasy sú stále náročné, najmä také, kde musím otáčať nepriaznivý stav. Keď sa to však podarí, úľava je veľká.
Máš na kurtoch v boccii svoj vzor, ktorý ťa inšpiruje?
Samozrejme. Niekoľkonásobný paralympijský víťaz, majster sveta, majster Európy a musím povedať, že aj správny gentleman – Grigoris Polychronidis z Grécka. Vnímam ho ako Rogera Federera boccie, pretože sú v podobnom veku, obaja sú úspešní a rešpektovaní športovci.
Čo pre teba znamená šport?
Šport vnímam ako formu prejavenia sa. Šport ľudí do určitej miery formuje, učí ich nevzdávať sa, bojovať aj byť trpezlivý. Myslím, že aspoň čiastočne ma v tomto smere šport ovplyvnil.
Aj vďaka športu si navštívil mnohé zaujímavé krajiny. Mohol by si porovnať ich bezbariérovosť so Slovenskom? Ktorá krajina je z tvojho pohľadu najpriaznivejšia pre život s vozíkom?
Na toto by som musel napísať samostatný článok. Ale v Póvoa de Varzim v Portugalsku boli podmienky veľmi príjemné. A Dubaj je v tomto tiež veľmi fajn, hoci pár chybičiek krásy by som tam tiež vedel nájsť. Príjemne ma prekvapila Poznaň v Poľsku. Hoci aj na Slovensku nastal určitý posun, stále sme za všetkými vyššie spomenutými krajinami či mestami.
V Organizácii muskulárnych dystrofikov v SR pracuješ ako grafický dizajnér. V čom spočíva tvoja práca?
Musím doplniť, že okrem grafiky sa starám aj o to, aby boli na webstránke OMD v SR nahodené články či iný obsah a toto tvorí veľkú časť mojich pracovných povinností. Okrem toho však vytváram grafické návrhy na rôzne akcie, napr. letné tábory. Pri svojej práci využívam Photoshop, ale musel som sa naučiť pracovať aj s administrátorským účtom webstránky OMD v SR, ktorá pre mňa bola dovtedy, pochopiteľne, veľkou neznámou.
Ako vyzerá tvoj bežný deň, pracovný aj ten súkromný?
Pracovný deň sa začína rannou jazdou „žltou formulkou“ – naším pracovným autom, ktoré nás zváža z rôznych kútov Bratislavy na centrálu na Vrútockej. Táto cesta trvá niekedy aj hodinu. Po spoločných raňajkách a káve sa pustíme do práce. Sedím na opačnom konci našej kancelárie, takže keď počujem z druhej strany „Adamééé“, viem, že je na mňa nejaká požiadavka. Poobede sa zas spoločne vraciame domov a opäť to v bratislavských zápchach trvá vyše hodiny, takže domov prichádzam poriadne unavený z cesty.
Súkromný deň závisí od počasia a od toho, ako sa vyspím. Mám šťastie, že s asistentom máme spoločnú záľubu v cestovaní, takže pokiaľ to okolnosti dovolia, robíme si jednodňové výlety po Slovensku aj po Rakúsku. Ak sa nedá ísť von, trávim čas za počítačom, ale buď pri hrách – to je moja psychohygiena – alebo vyhľadávaním rôznych zaujímavých článkov či videí, pri ktorých sa dozviem veľa zaujímavostí.
Dôležitou súčasťou tvojho života je aj osobná asistencia. Ako dlho využívaš tento spôsob pomoci?
Myslím, že práve v tomto roku to bude už 10 rokov s osobnou asistenciou.
Za ten čas sa u teba vystriedalo mnoho asistentiek/tov. Pamätáš si ešte na svoju prvú asistentku/ta? Ako si prežíval to, že odrazu môžeš rozhodovať o svojich potrebách sám? Ako sa zmenil tvoj život?
Ak si dobre spomínam, okolnosti, za ktorých som prišiel k prvému asistentovi, boli vcelku zaujímavé. Bol som po operácii a mal som ísť na 2 týždne do Tatier na doliečenie. Potreboval som tam mať asistenta a tak som 4 dni pred odchodom prišiel ku Carlosovi, ktorý mi asistuje doteraz, najmä pri boccii.
Samozrejme, zo začiatku som býval u rodičov, takže toľko slobody som aj napriek asistencii nemal. Zmenilo sa to až po tom, čo som sa odsťahoval od rodičov. Tam som si naplno uvedomil, že už mám určitú slobodu. Samozrejme, musel som sa naučiť byť zodpovednejší a určite nešlo všetko hladko hneď od začiatku. Bolo treba systémom pokus-omyl prísť na čo najideálnejší spôsob, ako budem vďaka asistencii fungovať. Myslím, že vrámci možností, ktoré momentálne mám, sa mi to čiastočne podarilo.
Ako realizuješ manažovanie osobnej asistencie v tvojom živote?
V súčasnosti s jedným zo svojich asistentov bývam, takže každodenné starosti nemusím riešiť v tak veľkej miere, ako keby som býval úplne sám. A vďaka tomu, že cez deň som v robote a poobede zvyknem dochádzať na tréningy v boccii, tak si od seba trochu oddýchneme.
Aké máš plány, sny a ciele do budúcna?
V prvom rade je mojim snom mať taký byt, ktorý bude spĺňať určité štandardy, aby som v ňom mohol fungovať na maximum svojich možností. Druhým snom je mať dosť peňazí na to, aby som taký byt mohol získať a udržiavať. Tretím snom je veľa cestovať a objavovať. Štvrtým snom je medailový úspech na veľkom turnaji v boccii. Ak by sa aspoň tri z týchto štyroch snov splnili, potom môžem snívať o ďalších veciach.
Ako prežívaš momentálnu situáciu ohľadom koronavírusu?
Vnímam to dvomi pohľadmi. V tom prvom si želám, nech je to čo najskôr za nami. Veľa vecí sa teraz robiť nedá a ak to bude trvať príliš dlho, tak to môže mať zlý dopad na krajinu aj na psychickú pohodu ľudí. Druhý pohľad je trochu optimistickejší: mám home-office a nemusím vstávať tak skoro. Nie, žartujem… V tomto čase sa aspoň náš štát naučí, koľko veľa vecí sa dá vybaviť elektronicky, čo uľahčí život mnohým ľuďom s postihnutím.
Ľuďom s postihnutím uľahčujú život rôzne kompenzačné pomôcky. Mnohé z nich distribuuje aj naša spoločnosť ARES. Ktoré pomôcky by si si chcel v budúcnosti zaobstarať?
Premýšľam nad zdvihákom. Ale to až v budúcom byte, kde bude naň dosť priestoru.
Je niečo, čo by si chcel našim čitateľom odkázať?
Buďte voči sebe ohľaduplní, počúvajte sa navzájom a majte pekný deň.
Ďakujeme za inšpiratívny rozhovor a prajeme ti veľa energie do života a mnoho úspechov v boccii.
Vďaka.
Viac o Adamovi Burianekovi sa môžete dozvedieť tu: Facebook, Instagram, YouTube