Veronika Vadovičová je slovenská paralympionička a silná osobnosť, ktorá je pre nás inšpiráciou svojim prístupom k životu a neustálou snahou prekonávať vlastné bariéry. Narodila sa v Trnave a športovať začala počas strednej školy v Bratislave na Mokrohájskej ulici. Je zamestnaná v Športovom centre polície ministerstva vnútra a trénuje ju Milan Goleňa. Jej paralympijskú medailovú kolekciu tvoria dve zlaté a jedna strieborná medaila z Ria 2016, zlato z Pekingu 2008 a z Londýna 2012 bronz.
Máte ešte nejaké úspechy, ktoré sme zabudli spomenúť vyššie alebo iné zaujímavé ocenenia?
Nezvyknem počítať úspechy a ocenenia, ale keď zalovím v pamäti tak na podujatí svetového pohára v Al Ain v Spojených arabských emirátoch som získala začiatkom marca 2017 štyri prvenstvá a zároveň vytvorila štyri svetové rekordy, čo sa mi za celú moju kariéru podarilo iba teraz. Aj vďaka týmto úspechom som sa stala víťazkou ankety Medzinárodného paralympijského výboru o najlepšieho paralympionika sveta za február 2017. Tých ocenení bolo veľmi veľa, potešilo ma aj ocenenie Slovenka roka v kategórii šport v roku 2008.
Čo vás priviedlo práve k športovej streľbe?
Paradoxne zlé počasie na lyžiarskom zájazde, ktorého som sa zúčastnila, ale keďže bolo zlé počasie a nedalo sa lyžovať, skúšali sme streľbu laserovou pištoľou, kde mi to šlo celkom dobre. Pokračovalo to návštevou streleckého klubu a začala som sa venovať streľbe zo vzduchovej pušky na 10m a malorážky na 50m.
Čo považujete za svoj najväčší športový úspech?
Za svoj najväčší úspech považujem každú kvalifikáciu na paralympiádu a medailu z nej.
Minulý rok v Riu to už bola Vaša piata paralympiáda. Pamätáte si ešte na svoju prvú paralympiádu v Sydney? Zmenilo sa odvtedy niečo?
Zmenilo sa toho veľmi veľa. Hlavne v tréningových procesoch, životospráve, psychohygiene a prístupu k športovej streľbe. Navyše na začiatku to bol koníček – teraz je to práca, keďže som zamestnaná v Športovom centre polície a mojou úlohou je čo najlepšie reprezentovať Slovenskú republiku. Celkovo šport zdravotne postihnutých prešiel veľkým vývojom. Profesionalizuje sa, výkony sa neustále posúvajú, podmienky sa zlepšujú a konkurencia pribúda.
Vďaka športu ste mali možnosť precestovať množstvo krajín. Je miesto, kam by ste sa rada opäť vrátila?
Vždy sa rada vraciam na Slovensko. Doma je doma. Precestovala som množstvo krajín a zistila som, že naša krajina je krásna, máme tu všetko, čo potrebujeme. Sme rozvinutá krajina, ale našťastie nie natoľko, aby sme boli otroci priemyslu a obchodu a zároveň máme priestor aj na relax a oddych v krásnej prírode.
Je pre Vás cestovanie aj koníčkom alebo skôr nutnosťou, ktorú musíte prekonať, aby ste sa dostala na súťaže?
My necestujeme za oddychom alebo poznaním. Naše cestovanie sa od dovoleniek značne líši. Máme množstvo batožiny, ktorá súvisí zo športom, zbrane, ktoré podliehajú legislatívam jednotlivých krajín a v neposlednom rade súťažný harmonogram, ktorý je stanovený a pevný. Toto všetko dokopy dáva charakter nášho cestovania. Ale baví ma to a vždy pred príchodom súťažnej sezóny mám už túlavé topánky a teším sa na cestu.
Ktorá krajina je podľa Vás najviac prístupná z hľadiska bezbariérovosti?
Tu asi nejde o krajiny, ale jednotlivé mestá. Alebo nemám všetko tak obchodené, aby som to vedela posúdiť. Celkovo veľké metropoly sú prístupné ľuďom so ZP. Ale napríklad taký Bangkok bol priam neprístupný. V strede chodníka boli zasadené stromy, obrovské obrubníky, samé schody. Tam bol zážitok prejsť 500m po ulici. Ale napríklad v Sydney či v Londýne by som nemala problém ísť sama na vozíku. Tam to bolo dokonalé. Hlavne v Sydney.
Myslíte si, že na Slovensku sú architektonické bariéry menšie ako v minulosti?
Podľa mňa sú stále rovnaké. Našťastie sa začali aj u nás stavať obchodné centrá, ktoré sú k ľuďom so ZP priateľskejšie a ponúkajú širšie spektrum sociálneho vyžitia a služieb. Aj keď ani v nich to nie je dokonalé. Často sa stretávam s tým, že obchody sú preplnené tak tovarom, že sa dnu ani nedostanem alebo musím si dávať veľký pozor, aby som niečo nezhodila. Na toaletách sa stretávam zase s tým, že umývadlá alebo WC je príliš vysoko, chýbajú zrkadlá, nedá sa zamknúť alebo tam upratovačky majú svoje šatne. Také veci, ktoré by ľudia bez ZP neakceptovali. My musíme. Pýšime sa upravenými alebo bezbariérovými miestami, ale človek so ZP si k nim z domu len veľmi zriedka nájde bezproblémovú cestičku. Slovensko a žiaľ ani Bratislava ešte ani zďaleka nie sú prispôsobené ľuďom so ZP. A preto sa vôbec nečudujem, že ľudia so ZP sedia doma.
Máte pocit, že vnímanie telesne postihnutých okolím je ústretovejšie, respektíve iné ako v minulosti?
To asi áno. Ale záleží to od jednotlivcov, nie od lokality. Niekto bude jednoducho stále ,,zízať“, niekto nevšímať, v duchu nadávať, ľutovať. Ale čoraz častejšie sa stretávam s príjemnými reakciami, kde ľudia jednoducho neriešia, že napríklad sedíme alebo ťažko chodíme či nevidíme. V tom čo potrebujeme nám pomôžu a potom nás berú ako úplne normálnych ľudí, čo sa mi veľmi páči.
Ste pracovne veľmi vyťažená. Nájdete si aj nejakú voľnú chvíľu pre seba? Čo rada robíte vo svojom voľnom čase okrem tréningu a prípravy na súťaže?
Na túto otázku budem možno vedieť zodpovedať koncom roka. Posledné roky som všetok čas dávala do tréningovej prípravy, ktorá nie je len o strieľaní, ale aj ďalších častiach. Voľno som mala málokedy. Celý životný štýl a cyklus bol zameraný len na výkon a uvedomila som si to až pri otázkach od novinárov, že čo robím vo voľnom čase a aké mám koníčky. Okrem varenia, ktoré považujem za nutnosť, vlastne žiadne.
Sprevádza Vás niekto z rodiny či priateľov počas streleckých súťaží?
Z rodiny ani nie. Môj tréner je zároveň môj priateľ, takže sme nonstop na strelnici či na pretekoch.
Vo svojej športovej kariére ste toho dosiahli mnoho. Máte ešte nejaké ciele, či už športové alebo osobné?
Niekde som počula, že jediný cieľ v živote je zomrieť, ostatné je len cesta. Nemám žiadne ciele. Nerobím si nikdy plány a nechávam sa viesť okolnosťami života.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme ešte veľa osobných a športových úspechov.
Tím ARES spol. s r.o.